reklama

8 rokov zápasu o podobu umenia v ČSR v SNG, 1.časť

Aktuálna výstava Prerušená pieseň v Slovenskej národnej galérii  datuje obdobie ohraničené rokmi 1948 – 1956. I napriek časovo relatívne krátkemu trvaniu má toto obdobie nezanedbateľný vplyv na podobu slovenského výtvarníctva a dnešnú podobu Slovenska ako takého.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)
2. miestnosť
2. miestnosť 

Dovtedajší vývin moderny na Slovensku je náhle zastavený zmenou politickej klímy. Umenie prestáva byť zdrojom krásy a pôžitku a stáva sa nástrojom propagandy v moci totalitného režimu. To je hlavná zmena – zmena vo vnímaní funkcie umenia. Umelci, ktorí je nepostrehli alebo odmietli postrehnúť, mali neskôr malú šancu na slobodnú tvorbu.

Výstava je prehľadne koncipovaná do 12 kapitol, nachádza sa na 1. a 2. poschodí Esterházyho paláca a jej kurátorkou je samotná generálna riaditeľka SNG Alexandra Kusá, ktorá sa začala zaoberať danou tematikou už počas štúdii a dlhodobo sa jej venuje i vo svojich odborných prácach. Realizácia tejto výstavy je výsledkom jej snáh o predstavenie realizmu z obdobia stalinského socializmu (socialistický realizmus, socrealizmus, socreal, sorela) slovenskému návštevníkovi, ktorý ho zažil a ktorému poskytne ucelenejší pohľad na vec, ale i návštevníkovi, ktorý ho nezažil a ktorý má teraz jedinečnú možnosť objaviť časť jemu neznámych slovenských dejín unikátnym spôsobom. Je dôležité podotknúť, že táto výstava je vôbec prvá od pádu komunizmu, ktorá neglorifikuje socrealizmus (ako to bolo počas jeho trvania), ale vecne a triezvo hodnotí toto obdobie na základe dostupných faktov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ešte pred podrobnejším predstavením jednotlivých častí výstavy je vhodné vyzdvihnúť pár detailov, na ktorých si galéria dala naozaj záležať: zvolená tlmená, nekrikľavá žltá farba stien dáva vyniknúť hĺbke a farbám obrazov a výborne korešponduje s červenými názvami jednotlivých kapitol umiestnených na stenách miestností, ktoré sú písané typickým socialistickým fontom (ostré a tenké hrany písmen). Nezvyčajným a originálnym úkazom na tejto výstave je tiež naklonenie viacerých veľkoformátových obrazov dopredu, tak, aby sa steny dotýkala iba spodná hrana rámu. Obraz tak pôsobí monumentálnejším dojmom a divák má možnosť jeho dôkladnejšieho skúmania. Je to i záležitosť vyslovene praktická – na stenu sa „zmestí“ toho viac. Odporúčam tiež (i keď chápem, že to zaberie veľa času a forma tiež nie je veľmi záživná) prečítať si dostupné veľmi dobre zvolené dobové články z tlače či pozrieť krátkometrážne videá.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nie len návštevníkov hodlajúcich navštíviť túto výstavu zaujme na prvý pohľad nadrozmerná socha Josifa Vissarionoviča Stalina od sochára Pavla Bána, starého otca Andreja Bána, významného slovenského (nielen) reportážneho fotografa, ktorý sa tu veľmi otvorene (ne)spovedá o vzťahu ku svojmu dedkovi. A má pravdu, je zvrátené ak by mali deti trpieť minulosťou svojich predkov. Socha je jednoznačným lákadlom výstavy kvôli svojej mnohoznačnej symbolike. Všimnite si Stalinovo pravé oko. Celá Stalinova majestátnosť, blahosklonný výraz sa zdá byť narušená a hlavne zosmiešnená touto prehliadnuteľnou nedokonalosťou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pri vstupe do 1., úvodnej, miestnosti na 1. poschodí návštevníkovi ihneď udrie do očí nadrozmerná červená šípka ukazujúca opačným smerom, akým sa bežne výstavy v galérii uberajú – je to kvôli upozorneniu na prudký obrat v smere, akým sa dovtedy umenie uberalo. V tejto miestnosti si tiež nezabudnite všimnúť jeden drobný, prehliadnuteľný detail – parkety sú pri spojoch so stenami nedokončené. Má to upriamiť pozornosť na prehnitosť systému v jeho samotnom jadre. Nachádza sa tu i text citujúci Karla Vaculíka, historika umenia povereného vedením SNG od roku 1951, umiestnená na stene hneď oproti vstupu. Posúďte sami, ako výstižne zhodnotil charakter tej doby.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nasledujúc smer, ktorý šípka ukazuje vstupujeme do 2. miestnosti. Nachádza sa tu výstavu otvárajúca kapitola s názvom Formulovanie novej minulosti. Už názov napovedá, že sa bude jednať o pokus (po 2. svetovej vojne vplyvnej) štátostrany o preštylizovanie nevyhovujúcej minulosti v duchu socializmu (snahu zmeniť odkaz dejín), následné vyrovnávanie sa s ňou a nakoniec tvorenie novej, lepšej, budúcnosti. Taktiež sú prítomné pokusy o definovanie nového umeleckého smeru, sociálneho realizmu, ktoré (v ČSSR) skončili veľmi neslávne. Slovenská podoba sorely bola zmierlivejšieho charakteru na rozdiel od tej vzorovej, sovietskej. O tento jej charakter sa v našich podmienkach svojim vplyvom zaslúžil najmä Laco Novomeský. Na základe dobových recenzii na výstave si sami môžete vytvoriť názor, čo to ten socreal vlastne mal byť. Umelcom sú vyčítané 2 základné nedostatky: formalizmus(dôraz na formu na úkor obsahu) a nedostatok optimizmu v zobrazovaní roľníkov, baníkov, mládeže a detí či krajiny. Pravidlá formy boli nejasne podané – ťažko tvoriť, keď neviete ako.

Nájdeme tu niekoľko kresieb z koncentračných táborov symbolizujúce utrpenie vojny, neskôr využité (ako v prípade SNP) na účely propagandy. Nachádza sa tu i úryvok z tlače z I. zjazdu národnej kultúry (10. – 11. 4. 1948) v Prahe, na tomto zjazde sa prehodnotili diela minulosti a určilo sa, ktoré sú akceptovateľné. Citát: „Umělec je především produkující dělník, je proto potřeba aby se zbavil stavovských předsudků a aby pracoval podle plánu a žil jako kterýkoliv občan nové společnosti.“ „Umělec který chce sloužit nové společnosti, musí být sám nový člověk. Mezi jeho morálkou a uměleckým výrobkem, který produkuje, je příma souvislost. Smíření staré morálky s novým postojem ke společnosti v oblasti umění není možné, protože by bylo pokrytectvím “. Čo poviete, chceli by ste byť v tých časoch ako umelec označovaný za „robotníka“ a vaše diela aby boli označované ako „produkty“ ? Je zjavné, že umelci v tých časoch boli vo veľmi zložitej, často bezvýchodiskovej situácii. Rozhodovanie medzi slobodou v tvorbe a prenasledovaní spoločnosťou na jednej a duševnej rozorvanosti a spoločenskom začlenení na strane druhej – skutočná Sophiina voľba.

Veľký plochu zaberá obraz vyobrazujúci masu revolucionárov pri Prezidentskom paláci (naľavo od neho sa nachádza spomínaný úryvok z tlače) a pravú stenu miestnosti zaberajú obrazy Klementa Gottwalda a Antonína Zápotockého. Pôsobia renesančným dojmom strnulosti, výrazy ich tvárí sú umelé a nepresvedčivé.

Pokračovanie na budúce!



Barbara Nováková

Barbara Nováková

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Všetkým nevyhovieš. Preto sa snažím konať (a písať) tak, aby som sa nesprotivila vlastným zásadám. Zoznam autorových rubrík:  Prerušená pieseň (SNG)KomentáreNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu